Namiesto Busha Putin

Milan Šebo 09.05.2007 Bratislava

Ficova návšteva u prezidenta Putina spustila vlnu kritiky, ktorá je založená na tom, že slovenský premiér sa odkláňa od transatlantických hodnôt. Napriek svojej ješitnosti a stupňujúcej sa arogancii si predseda vlády určite zaslúži, aby mu tieto hodnoty niekto priblížil. Aby si uvedomil, že stojí zato sa s nimi stotožniť. Najlepší prístup bude, ak sa pozrieme, ako úctu k ľudskému životu, obranu demokracie a rešpekt voči svojim partnerom prejavujú najvýznamnejší nositelia transatlantického spojenectva.

Keď bol rasistický režim v Južnej Afrike spoľahlivým americkým spojencom, Ronald Reagan neváhal pridať na zoznam teroristických organizácií Africký národný kongres Nelsona Mandelu. Významný bojovník proti apartheidu sa tak stal zo dňa na deň teroristom, pretože ciele utláčaných čiernych obyvateľov jeho krajiny sa pravdepodobne s transatlantickými hodnotami nezhodovali. Naopak, Saddám Husajn bol v čase, keď splyňoval Kurdov, z tohto zoznamu ktovie prečo vyškrtnutý.

Aktuálne sa transatlantické hodnoty dôsledne uplatňujú aj vo vzťahu k egyptskému vodcovi. Odporcovia Husního Mubaraka sú tu mučení na smrť a to, že vládnuť môže jedine Národná demokratická strana, určuje priamo ústava. Tieto fakty asi Američanom neprekážajú, keď egyptskému diktátorovi dodávajú zbrane a všemožne ho diplomaticky podporujú. Nevadilo to ani francúzskemu prezidentovi Chiracovi, ktorý sa s egyptským vodcom verejne stretával.

Úctu k demokracii a rešpekt voči transatlantickému spojencovi ukázal aj bývalý námestník amerického ministra obrany Paul Wolfowitz. Keď sa mu v roku 2003 nepodarilo presvedčiť tureckých generálov, aby násilím prinútili demokraticky zvolenú vládu v Ankare otvoriť severný front na Irak, obvinil ich zo slabosti. V Turecku bolo v tom čase proti tomu, aby krajina umožnila americkým vojakom zaútočiť na Irak zo svojho územia, 95 % obyvateľov. Vláda aj parlament želanie svojich občanov, ako je to v normálnych demokratických krajinách zvykom, vypočuli, čím sa v očiach kľúčového spojenca zdiskreditovali. To, čo navrhoval Paul Wolfowitz ( teda aby armáda násilím prinútila vládu plniť americké požiadavky), by efektívne viedlo k občianskej vojne. Našťastie si to uvedomili aj vysokí tureckí dôstojníci.

Toto všetko Fico vie. Ako predstaviteľ malej stredoeurópskej krajiny si vyberá ako svojho ochrancu namiesto amerického prezidenta Vladimíra Putina, čo v podstate znamená dve veci: Naša vláda bude hlasnejšie kritizovať okupáciu Iraku, škandál na Guantaname a pravdepodobne aj stále intenzívnejší tlak na Irán. Naopak, bude ignorovať otázky novinárov ohľadom despotického režimu v Bielorusku, hrôzy v Čečensku a miznutie novinárov v Rusku. Nebude sa vyjadrovať ani k tomu, že Putin zasahuje do vnútorných záležitostí Gruzínska a financuje mafiánsky štát Podnestersko ( podrýva tým suverenitu Moldavska, ktoré sa snaží dostať do EÚ). V porovnaní s Dzurindom sa proste úlohy menia a teraz budeme submisívni nie smerom k Bielemu domu, ale k Moskve

Fico v Rusku zároveň vyhlásil, že Slovensko bude aktívne vo výrobe zbraní, čo bude mať pre nás nesporne určité ekonomické výhody. Smutné je, že na svete neexistuje autorita, ktorá by tento krok mohla nášmu premiérovi vyčítať, bez toho aby sa nesprávala pokrytecky. Najviac zbroja samozrejme USA, ktoré na tento skvelý biznis vynakladajú viac ako dokopy ďalších 18 štátov v rebríčku. Spolu s Ruskom, Nemeckom, Francúzskom a Veľkou Britániou vyrábajú 80 % svetových zbraní. Všetky doterajšie opatrenia smerujúce k zastaveniu obchodovania s týmto rizikovým materiálom nefungujú, pričom deštruktívny účinok ako obvykle pociťujú najmä obyvatelia krehkých afrických štátov.
Hoci je tento krok slovenského premiéra politicky nenapadnuteľný, morálne tu Fico prehráva. A to najmä v očiach tých, ktorí dúfali, že sa do reálnej politiky aspoň pokúsi premietnuť nejaký hodnotový rámec. Politika v jeho podaní tak bohužiaľ ostáva iba obchodom, ktorý realizuje podnikateľské zámery premiérových chránencov. So svojim predchodcom si tak skutočne nemajú čo vyčítať.

Aj Fico aj Dzurinda elegantne ignorujú pracovné tábory v Číne a s touto komunistickou diktatúrou spolupracovať problém nemajú. Presne ako zvyšok vyspelého sveta. Kontinuitu badať aj v hľadaní odbytových kanálov pre našich exportérov, takže nie je pravdepodobné, že predseda vlády ostro vystúpi proti pozíciám Európskej komisie v rámci rokovaní Svetovej obchodnej organizácie. Na tomto poli celá Európska únia jednotne presviedča najmenej vyspelé štáty, aby nám otvorili svoje trhy, napriek tomu, že my im naše sprístupniť nechceme. Ghane, Sudánu, či Kongu tak spolu s USA a Japonskom bránime uplatňovať tie isté ekonomické mechanizmy ( clá, kvóty, dotácie), prostredníctvom ktorých sme zbohatli.

Naše správanie ostáva pokrytecké a submisívne, ako je to pri malých a bezvýznamných štátoch bez bohatých ložísk ropy zvykom. Energetickú bezpečnosť skúsi Fico zabezpečiť z Východu, bude kritizovať Busha a obhajovať Putina, produkovať zbrane a stavať ďalšie jadrové bloky. Smutné je však niečo iné: Na slovenskej politickej scéne neexistuje žiadna relevantná autorita, ktorá by mu toto všetko mohla úprimne vyčítať.